„SPRAVODLIVÁ“ VOJNA

            Písal sa rok 1914. „Čoskoro tu budeme mať vojnu,“ oznámil otec Chisholm sestre Márii-Veronike. „Dvaja generáli Číny sa postavili proti sebe. Každý chce čo najviac vyžmýkať tunajších ľudí. A tí na to doplatia najviac. Iné si nežiadajú, len aby smeli vytĺcť zo zeme svoje skromné živobytie a žiť doma v pokoji so svojimi rodinami. A teraz im vnútia do rúk pušky, áno, aj našim farníkom – veď tí už mávajú zástavami a vykrikujú: „Sloboda, voľnosť!“ Keď sa dym a streľba skončí, budú len vyššie dane, ešte ťažšie jarmo ako prv.“ Kňaz si vydýchol: „Či môže človek za to, že cíti s biednym ľudom?“

            Sestra Mária-Veronika sa trocha nepokojne pohla. „Nemáte o vojne príliš dobrú mienku. Niektoré vojny predsa môžu byť slávne a spravodlivé. Moja rodina bojovala v takýchto vojnách.“ Dlho jej neodpovedal. Keď sa k nej napokon obrátil, vrásky okolo očí mal hlbšie a hovoril pomaly a sťažka: „Naše malé súženie tu, v Číne, je len ozvenou väčších nezrovnalostí vo svete.“ A pokračoval: „Dostal som správu, že v Európe vypukla vojna. Nemecko vtrhlo do Belgicka a vypovedalo vojnu Francúzsku a Veľkej Británii.“

            „U nás, v misii, sa predsa nemusí nič zmeniť,“ oponovala Mária-Veronika, pôvodom Nemka. Nemala pravdu. O pár dní už viala na okne jej spolusestry, Belgičanky Marty, malá belgická zástavka, napochytre vyšitá farbistými niťami na štvorci hodvábu. Marta práve netrpezlivo očakávala noviny. Bol to americký denník, vydávaný v Šanghaji raz mesačne. „Prišli,“ s úľavou si vydýchla a trasľavými rukami rozbaľovala obal. „Aká ohavnosť!“ Zakývala na Klotildu, svoju francúzsku spolusestru. „Pozrite, katedrála v rumoch. Desať kilometrov od môjho domova. Aké krásne mesto! A aké trhovisko! Tam sme s otcom kúpili dvanásť sivých husí... tučných a krásnych... a teraz...“

            Aj Klotilda sa začítala: „Nemci vraždia našich hrdinských občanov! Toľké mäsiarstvo! Nie div, že ich v tomto americkom časopise nazývajú barbarmi!“ Zasipela to slovo. Nevšimla si, že do miestnosti vošla ich predstavená Mária-Veronika. Tá zareagovala: „Nemôžem vám dovoliť, aby ste takto hovorili o mojom národe!“

            „Váš národ, sestra?! Keby sme boli vami, neboli by sme na túto príslušnosť také hrdé. Vrahovia žien a detí!“

            „V nemeckej armáde sú gentlemani. Ja tomu vulgárnemu časopisu neverím! A ako predstavená vám zakazujem šíriť klebety, ktorými ste si teraz pošpinili ústa!“ Keď sestra Mária-Veronika odchádzala z izby, Marta vykríkla: „Vojnu aj tak vyhráme my!“ Mária-Veronika sa na ňu usmiala chladným opovržlivým pohľadom a vyšla z izby.

            Svár medzi sestrami rástol, rozdúchavaný náhodnými zvesťami, ktoré prenikli k nim do odľahlej misijnej stanice. I keď sa predtým belgická a francúzska sestra neveľmi ráčili, teraz ich spájalo nerozlučné priateľstvo. Marta chránila slabšiu Klotildu, starala sa o jej zdravie, dávala jej lieky proti kašľu a vyberané kúsky z každého jedla. Spolu plietli čiapky a ponožky, ktoré plánovali poslať udatným spojeneckým vojakom. Zhovárali sa o svojich milovaných domovinách, no dávali si pozor, aby svoju predstavenú nevyprovokovali. Len sem-tam poznamenala Marta: „Poďme sa na chvíľu pomodliť za naše želanie.“

            Mária-Veronika to znášala s hrdinským mlčaním. Ona sa tiež modlila za víťazstvo. Otec Chisholm vídal tie tri tváre v rade, pobožne zdvihnuté, modliť sa za opačné víťazstvo, pokým on, pozorujúc, ako generálove vojská napredujú a ustupujú vo vrchoch a počujúc o mobilizácii, modlil sa za pokoj... za bezpečnosť svojich ľudí... a za dostatok jedla pre svoje deti v misii.

            Sestra Klotilda začala deti vo svojej triede učiť marseillaisu. Robila to tajne, aby na to sestra predstavená neprišla. Tá však raz prechádzala okolo triedy a počula znieť melódiu francúzskej hymny, spievanú z plných pľúc. Pozbierala všetku svoju udatnosť. Keď deti dospievali každodennú marseillaisu, sestra Klotilda nariadila: „Kľaknite si, deti moje, a skôr, ako začneme hodinu katechizmu, pomodlíme sa za udatných francúzskych vojakov.“ Deti si poslušne kľakli a tri razy po nej opakovali Zdravas. Vtom si Klotilda všimla, že sestra predstavená stojí za ňou. Mária-Veronika ponad jej plece oslovila triedu: „A teraz, deti, bude len správne, ak poviete túto modlitbu za udatných nemeckých vojakov.“ Klotilda celkom onemela. Dusila sa. „Toto je moja trieda, ctihodná sestra!“

            Mária-Veronika ju ignorovala. „Tak, milé deti, tri Zdravasy za udatných nemeckých vojakov!“ Vtom Klotilda natiahla ruku a udrela sestru predstavenú po tvári. V triede nastalo zdesenie. Klotilda sa rozplakala a ušla z triedy. Mária-Veronika nepohla ani svalom. S prívetivým úsmevom povedala deťom: „Sestre Klotilde sa urobilo zle. Zakončíme vyučovanie. Ale najskôr, deti, tri Zdravasy za nemeckých vojakov.“ Keď skončili modlitbu, pokojne si sadla za katedru a otvorila knihu.

            Otec Chisholm sa trápil pre nerozumnú nenávisť týchto žien. Rozhodol sa. Zavolal si všetky sestry a postavil ich do radu. Tvár mal prísnu a slová vyberal temer s trpkosťou. „Vaše správanie ma sužuje. To musí prestať! Nemáte na to najmenšie právo!“

            Klotilda sa zachvela zlosťou: „Máme na to právo,“ a zahrabala vo vrecku, kým nenašla pokrčený novinový ústrižok. Bola to výzva francúzskeho kardinála: „Milí bratia, francúzski i spojeneckí druhovia v zbrani! Všemohúci Boh je na našej strane. V minulosti nám pomohol stať sa veľkými a pomôže nám aj teraz v tejto hodine utrpenia. Boh stojí pri našich smelých vojakoch na bojisku, posilňuje ich a chráni pred nepriateľom. Boh nám dá víťazstvo...“ Klotilde sa triasla hlava od nečakaného triumfu. Martina tvár zažiarila pomstou.

            Ale i Mária-Veronika vytiahla z pásu čerstvý výstrižok z novín: „Toto je spoločné vyhlásenie arcibiskupa kolínskeho, mníchovského a essenského nemeckému národu.“ Čítala chladne tvrdým hlasom: „Boh je s nami v tomto najspravodlivejšom boji, ktorý nám bol nanútený. Preto vám v Božom mene rozkazujeme bojovať do poslednej kvapky krvi za česť a slávu našej krajiny. Boh vo svojej múdrosti a spravodlivosti vie, že sme v práve...“

             „Dosť!“ ukončil jej slová kňaz. Dušu mu zaplavovala vlna za vlnou, raz vlna hnevu, raz zúfalstva. Sedel s hlavou sklonenou v dlaniach a po chvíli povedal tichým hlasom: „Pánu Bohu musí byť už zle od vášho stáleho volania k nemu!“ Prevládli ho city, prudko vstal a začal chodiť po izbe. „Kto som ja, bezvýznamný škótsky kňaz, zaviaty kdesi do divokej Číny na pokraji zbojníckej vojny, aby som vyvracal tvrdenia cirkevných vrchností?! Ale či nevidíte bláznovstvo a podlosť tohto všetkého? My, svätá katolícka Cirkev – a aj všetky veľké cirkvi sveta – odobrujeme túto veľkú svetovú vojnu! Ba ideme ešte ďalej – my ju posväcujeme! Milióny svojich synov posielame s pokryteckým úsmevom a apoštolským požehnaním, aby sa kaličili a vraždili navzájom! Kristus kázal lásku, bratstvo všetkých ľudí! Nevyšiel na horu, aby povedal: „Vraz bajonet do brucha svojmu bratovi!“ Prečo Cirkev nepovie: „Odhoďte zbrane! Nezabíjajte! Zakazujeme vám bojovať!“ Áno, bolo by prenasledovanie a popravy. Ale bolo by to martýrstvo, a nie vraždenie. Mŕtvi by oltáre zdobili, a nie znesväcovali!“

            Hlas mu slabol, bol pokojnejší a čudne prorocký. „Cirkev bude trpieť za svoju zbabelosť. Zmija, ktorú si chovala na prsiach, ju raz uštipne. Požehnávať zbrane nemôže priniesť požehnanie a pokoj! Môže prísť deň, keď sa veľké vojenské sily vrhnú na Cirkev a skántria milióny jej detí a zaženú ju dolu – ako biedny tieň – do katakomb!“

            Kým hovoril, panovalo v miestnosti mlčanie. Marta a Klotilda sklonili hlavy, boli dojaté. Mária-Veronika stála pred ním s akousi aroganciou. Ale i jej chladnou tvárou prešlo ľahké chvenie. A predsa, keď popri sebe odchádzali z izby, videl, že sa nezmierili. Zrazu pocítil strach. Akýsi čudný pocit, že čas zastal v osudnom očakávaní toho, čo príde.

                                                 (spracované podľa knihy A.J. Cronina, Kľúče od kráľovstva)